Kričiaca studnička, vrahova žena
Dnes sa mi zase sníval jeden z tých nepotrebných, absurdných a hlavne totálne nezmyselných snov. Keď som sa prebudila, bola som celá prepotená a triasla som sa. Pozrela som sa do rohu, svetlo svietilo. Pravdaže.
Opäť som sa ocitla na zemi pred prostrednou bráničkou, kľačala som a dívala sa priamo na ňu. Chcela som vstať, otvoriť tie staré drevené vráta a vliezť do jaskyne za ňou. Vedela som že tam na mňa niekto čaká. Niekto, kto zúfale potrebuje moju pomoc, no ja som sa nedokázala pohnúť. Len som kľačala na betónovej dlážke a zízala na drevenú bráničku. Bolo mi zle, tušila som kto je za tým a čo sa asi stalo, no stále som tomu nemohla uveriť. Ale dcéra jeho sestry sa stratila práve v ten večer.
Ovanul ma chladný vietor, to ktosi otvoril vchodové dvere a prievan nasal jaskynný vzduch do miestnosti slúžiacej ako skladisko. Nemohla som sa pohnúť.
Vedela som, čo je skryté za prostrednou bráničkou. Za veľkým nástenným kalendárom z roku Pána: tajná skrýša. Sám mi ju ukázal. Dávno, ešte keď som mala 20. Bol to darček k narodeninám. Zaviedol ma jaskynnou chodbou dovnútra, priestranstvo pod studňou bolo zakryté starou dekou vôkol nej pár sviec a plno lupeňov ruží.
Stalo sa to v júli. Všade bolo sparno, no my sme dýchali príjemne chladný jaskynný vzduch. Povedal mi nech si sadnem doprostred deky, priamo pod studňu a zavriem oči. Milovala som ho. Oveľa viac ako v týchto dňoch. Poslúchla som a ako som ich pomaly otvárala, videla som ho kľačať. Kľačať so slzami v očiach a prsteňom v rukách. Na perách sa mu triasla otázka. „Áno!“ vykríkla som a moja odpoveď sa niesla doďaleka.
V tej jaskyni sme strávili veľa času. Najkrajšie chvíle nášho života, no vyzerá to tak že i najhoršie. Pamätám si, ako sme sa milovali. Na ten úžasný, intenzívny pocit uspokojenia ktorý nenastal len raz.
Dával si pozor, no i tak, šiesty mesiac po našom zasnúbení, sa všetko pokazilo. Rástlo mi brucho. Síce sme už mali svadbu naplánovanú a všetko zabezpečené, no môjho tatka skutočnosť že sa stane starým otcom už v 40-tke tak rozčúlila, že sa neovládol. Zbil ma až som potratila. Pamätám si ako som, celá zronená a so slzami v očiach, ani neviem ako, no prišla na priestranstvo pod studničkou. Bolo mi zle, nesmierne zle, bolesť, hrôza z toho čo sa stalo a práve zrodená nenávisť k vlastnému otcovi mi nedovoľovali pohnúť sa.
Dvere sa zatvorili, vietor ustal.
Kľačala som tam vtedy ako teraz pred bráničkou. On podišiel ku mne, čupol si a objal ma okolo ramien. Presne tak ako teraz. No dnes to nebola láska čo som k nemu cítila. Bola to nenávisť.
„Prosím..“ dostala som zo seba šeptom, „prosím povedz mi že si to nespravil..“
Neprehovoril. Vedela som, čo sa stalo. Vedela som čo spravil, no nechcela som tomu uveriť. Veď predsa šlo o môjho milovaného manžela! O toho milého, krásneho chlapca ktorý tak veľmi miloval deti, no nikdy ich so mnou nemohol mať. Nikdy po krutom zásahu môjho tatka.
Neprehovoril, len ma tuhšie objal. Zamdlela som.
Zobudila som sa v ten deň, neskoro v noci či skoro ráno. V hosťovskej izbe bolo teplo a z mäkkej drevenej postele by som za normálnych okolností nevstala, no teraz nie. Ihneď som sa postavila a šla do jaskyne. Bolo to ako reflex. Síce bola tma, nevidela som ani na krok, no akási neuveriteľná sila ma viedla práve tam, kam som chcela - k malému dievčatku. Prišla som však neskoro. Dievčatko už nedýchalo.
Nepovedala som to nikomu. Bol to predsa môj manžel, bola som zaviazaná byť s ním v dobrom i v zlom, držať sa pri ňom, chrániť ho a obhajovať, nemohla som mu zákerne podraziť kolená. Nikomu som nepovedala kde sa stratila malá bezbranná dievčina.
O to viac ma prekvapilo keď ju našli. Živú.