Kričiaca studnička, časť tretia
Sedeli sme na okraji studničky, na chladnej zámkovej dlažbe, začalo sa rozvidnievať, keď som sa prebrala po druhýkrát. Tú noc som vedela, kedy vytriezvieť. Napravo odo mňa sedela Poppy, ruky mala spustené do studne, niečo držala a márne sa to pokúšala odtiaľ vytiahnuť. Pozrela som do vody. Držala ruku!
Ihneď som od studne odskočila a preľaknutá na smrť som si sadla čo najďalej mi zvedavosť dovoľovala. Bála som sa.
‚Čo to je?‘ pýtala som sa sama seba. ‚A prečo to Poppy nevytiahne nad vodu?‘ Vtom sa stvorenie vynorilo. Malé dieťa, mohlo mať tak 8 rokov, viac nie. Nevedela som rozlíšiť, či sa jedná o chlapca alebo dievča, nuž som mu vo svojich myšlienkach hovorila To.
Malo krátke čierne vlasy ostrihané na chlapca, rysy tváre patrili buď veľmi krásnej dievčine alebo ešte krajšiemu chlapcovi. Kriedovobiela tvár sa otáčala, akoby niečo hľadala – alebo niekoho, až zaborila pohľad svojich veľkých čiernych očí hlboko do tých mojich. Boli prázdne, akoby bez života, plné smútku. Už dávno stratili ilúziu o dokonalom svete, tú detskú naivitu a radosť. Vedeli, čo je Zlo, videli ho, no možno sa práve za nimi to Zlo skrývalo. Neverila som im.
Dieťa sa opäť ponorilo pod vodu.
„Čo robíš?“ skríkla som na Poppy. „Prečo To nevytiahneš?“
No vzápätí som poznala odpoveď: chcelo to mňa.
Poppy neodpovedala, len kŕčovito zvierala malú mokrú rúčku, ktorá jej sa čoraz častejšie vyšmykovala. Túžila to stvorenie v studni zachrániť, no nebolo to v jej silách.
Nevedela, že v Tom je Zlo. Ani ja som to nevedela. Tentokrát som sa podriadila rozumu, nie citu. Pocit, intuícia, či čo to vlastne je, mi kázal rozbehnúť sa k studni, oboma rukami silno zovrieť biele rúčky a vytiahnuť stvorenie na pevnú zem, kde by sa s mojou pomocou už nikdy nemuselo trápiť. Rozum mi však kázal držať sa od Toho čo najďalej, hovoril mi, že je v tom Zlo. Poučená predchádzajúcimi udalosťami som verila práve jemu.
Stvorenie sa nad vodou nadýchlo a opäť vykĺzlo z kamarátkiných zúfalých rúk. Ona vážne túžila po tom, aby malé čosi podobné dieťaťu neskončilo na dne studne. Vstala som a podišla k miestu, kde som predtým sedela. Ruky som mala spojené za chrbtom. Nechcela som opakovať svoju chybu, kedy som verila intuícii, čo ma skoro stálo život. Alebo dušu.
Nazrela som do studne. Nebola až taká hlboká, mohol v nej byť najviac dvojmetrový stĺpec vody, no stvorenie čo sa v ňom topilo, nemalo ani 150 cm. Ruky naťahovalo vysoko nad hlavu.
Poppy To opäť vytiahla nad vodu. Uprene, s prosebnými veľkými čiernymi očami zmaľovanými čiernou linkou sa to na mňa zahľadelo a tenkým, takmer mŕtvym hláskom sa mi prihovorilo: „Teta Phoebe, pomôž mi...“ Potom sa nad tým opäť uzavrela hladina.
Rukami mi šklbalo, no ja som ich násilím držala spojené za chrbtom. Môj rozum nechcel uveriť, že v stvorení sa môže nachádzať dobro, ktoré si zaslúži byť zachránené. Ten v ňom videl stelesnené Zlo. Zlo s bielou anjelskou tváričkou, prezrádzajúce sa len temnými časťami svojho tela, neschopné načisto zatajiť svoju podstatu.
Prešla som poza Poppy, ktorej pomaly ale isto dochádzali sily. Netuším, ako dlho sme sedeli pri studničke, ani ako dlho sa pokúša o nemožné, no pre ňu to bolo až príliš dlho. Jej sily sa vytrácali a ani psychicky na tom nebola najlepšie. Nezniesla pocit, že nedokáže pomôcť malému, podľa nej nevinnému, pre mňa však diabolskému stvoreniu. Slzy mala na krajíčku.
Prechádzala som poza ňu pomaly, dôkladne si obzerajúc siluetu v studni. Tá sa nevynorila už asi minútu. Jej ruky slabli, a ruka, ktorú Poppy nedržala začala klesať do zabudnutia, na dno studne.
Ten pohľad som nezniesla. Keď je to Zlo, prečo si na seba vzalo podobu malého nevinného dieťaťa? Materinský pud mi nedovolil len tak stáť a prizerať sa jeho umieraniu, nech už je akékoľvek.
Razom som kľačala pri okraji studničky, oslobodila som ruky z vlastného zovretia a pevne uchopila klesajúcu rúčku. Vytiahli sme ju nad hladinu, potom som ju chytila pod pazuchy (zrazu som vedela, že je to dievča) a presunula ponad okraj studne. Inštinktívne som ju zovrela v náručí. Je to predsa len dieťa, čo potrebuje pomoc, nech už je akokoľvek zlé...
Zlo sa však nenachádzalo v duši drobnej dievčiny, ale v jej telesnej schránke. Ona ho vpustila dnu, neodmietla ho tak ako ja pred chvíľou, nemala to šťastie, nemala na to sily. Bolo na ňu až príliš mocné, no jej dušu si nezískalo.
„Neboj sa,“ vykĺzlo mi z úst. „Ešte vyrastieš...“ vyhŕkli mi slzy. Nehovorila som pravdu.
„Nevyrastie,“ oponovala mi Poppy, oči uprené na bielom telíčku. „Čo nevidíš, že je mŕtva?“
Vedela som to, moja pomoc prišla až moc neskoro. Dievčina sa pohla, započula som tiché slová vďaky prerušované vzlykmi, no napriek tomu som nemohla neveriť Poppynmu tvrdeniu. Dievčatko bolo mŕtve, aj keď žilo.
Povolila som stisk môjho objatia a pozrela jej do očí. Boli čierne ako uhoľ a obtiahnuté čiernou linkou v kontraste s bielou pokožkou vyzerali priam magicky.
„Chcem počuť tvoj príbeh,“ povedala som s úprimným záujmom. „Ty ten môj už poznáš.“
Nepovedala mi ho, mlčala ako hrob, do ktorého patrila. Položila mi ruku na líce a ja som si spomenula na udalosti po mojom prvom náhlom vytriezvení. Stále som bľabotala čosi o tom, že za bráničkou je Zlo, ktoré ma chce do svojich radov. Nedávalo to zmysel, aspoň Poppyne nie.
Tá otvorila bráničku naľavo. Bolo v nej náradie do záhrady: nejaké tie hrable, lopata, rýľ, motyka, krompáč a podobné haraburdie.
Potom sa rozhodla pre bráničku napravo, v nej bolo tiež nejaké to náradie a vedrá s dávno zaschnutou farbou. Aký blázon by chcel premaľovať tento dom? Veď ten stál a čakal, kedy sa mu prepadne strecha, kedy vietor sfúkne steny. Čakal len na šancu zrútiť sa akoby bol z karát.
Nakoniec pristúpila aj k prostrednej bráničke. Bol to strach, čo jej bránil v tom, aby nazrela i za ňu? Nech to bolo čo chce, po chvíli to premohla a otvorila aj tieto vráta. Nebolo tam takmer nič, len fúrik opretý o stenu, na ktorej visel akýsi starý nástenný kalendár. Zabuchla teda dvere a odišli sme preč z domu.
Zrazu som však vedela, že to nebolo všetko. Vedela som, že kalendár na stene niečo ukrýva. Bola tam diera, puklina v stene vedúca do skalnatého vŕšku za domom. Bolo to niečo ako jaskyňa, ktorá sa tiahla do polovice skaly a tam sa rozširovala. Z toho miesta boli v noci vidieť hviezdy. Nad ním totiž bola kedysi dávno vyhĺbená studňa, ktorá už dávno vyschla.
Dievčina tam rada chodievala, milovala nočnú oblohu, no v predstavách ma tam nezaviedla. Až príliš sa toho miesta bála. Rada pozorovala hviezdy a v jaskyni sa jej veľmi páčilo. Bol tam výborný vzduch pomáhajúci liečiť jej astmu a nikto tam nechodil. Jaskyňu ovládalo ticho a pokoj, bola to výborná skrýša pred svetom, pohodové miesto na premýšľanie a učenie sa.
Raz v noci však nebola v jaskyni sama. Do jej domu prišli na návštevu ujo a teta, mamin brat s manželkou. Ujo bol zvedavý na svoju tajnú skrýšu z detských čias, o ktorej nikto iný ani netušil, aspoň si to myslel, no našiel tam sedieť malé dievčatko. Tej noci sa zo studne ozýval krik...
Prišiel za ňou ešte párkrát, priniesol jej jedlo, niečo na pitie a teplé oblečenie, prišiel sa ospravedlniť, ale vždy si zobral to, čo chcel. Dievčatko sa ničoho, čo priniesol, nedotklo. Malo sklenený pohľad, pohľad plný bolesti a beznádeje. Utiahlo sa do vlastného sveta, potichu znášalo strýkove vrtochy a čakalo na smrť.
Chcela zomrieť, už nemala prečo žiť. Celú krásu sveta zastrela jediná tvár, jediná duša, ktorú znenávidela. Nikdy nevyšla z tej jaskyne – živá.
Už bola tam, vo svete zabudnutia, vo večnej temnote, no smrť ju nechcela. Vyhostila ju. Dievčatko sa vrátilo späť na krutý svet.
V diere spala týždeň, možno dva. Keď vošla do kuchyne, jej matka plakala v policajtovom náručí. Vraj si myslela, že jej dcéra je mŕtva. Myslela si správne.
Dievčina teda žila – nežila ďalej, no už to nebola ona. Iskra v jej očiach vyhasla. Detské oči stmavli, za pár nocí zmenili farbu zo svetlohnedej na uhľovočiernu a jej pokožka ostala biela ako čerstvo napadaný sneh. Zomrela totiž na podchladenie. V ten deň si ostrihala vlasy.
Naďalej chodila do školy, stratila i tých zopár kamarátov, čo mala. Nevedela, ako sa s nimi má rozprávať, hlavne o čom, nevedela, ako má ďalej žiť. Najskôr sa s ňou chcel rozprávať každý, deti v škole, no hlavne polícia. Chceli sa dozvedieť čo sa jej stalo, no ona to nikomu nepovedala.
Po mesiaci, po dvoch sa školou začal šíriť príbeh. Strašidelná nočná mora s názvom „Kričiaca studňa“. Bol o malom dievčatku, Aničke, ktorá kedysi dávno spadla do studne na vŕšku. Ako zázrakom sa jej však nič nestalo, na dno vyschnutej studne dopadla bez jediného škrabanca, bez jedinej modriny. Jej krik začul obor, jaskynný tvor žijúci v Jankovom vŕšku celé stáročia. Prišiel za ňou a znásilnil ju. Chodil za ňou každú noc, až kým Anička nezomrela...
Deti v škole nemali tušenia, čo to znamená. Chúďa dievčina s uhľovočiernymi očami však áno. Nevedela, prečo chcú všetky deti tento príbeh vyrozprávať práve jej. Možno vyzerala, že sa ho bojí, ľudí baví strach iných. No to nebola pravda. Mala z neho panický strach, bála sa, že príde znova, že sa vráti a donúti ju ísť opäť do zabudnutia. Nebála sa smrti, ale toho, čo bude pred ňou.
Príbeh o kričiacej studni počúvala každý deň. Musela...
Toto dievčatko za svoj život po smrti nevyrástlo ani o milimeter, jeho pokožka nikdy nestmavla, oči nikdy nevybledli, vlasy nedorástli. Dievčatko budú zlé spomienky trápiť naveky. Je totiž nesmrteľné...